Minule, v jeden štvrtok, som zavítal do Kina Máj vo Veľkej, v mestskej časti Popradu. Išlo o naplnenie jedného prísľubu a sna, ktorý som raz dávno dal tým, ktorých si veľmi vážim. Navyše, išlo o pekné myšlienky, tak som sa na to v chvíľke voľného času dal.
Bol štvrtok a nebolo to dávno. Začali sme tréning dobových tancov, ktorý navrhla Maťka Gavalierová a s ktorým som kedysi dávno súhlasil aj ja. Dodám len, že niekoľko dní predtým som bol na valnom zhromaždení Fortisu, ale až tu sa to vrátilo v plnej sile. Spomienky. A nielen na Fortis. Ale pekne po poriadku.
Viem, že som bol ešte druhák na vysokej a moja bývalá bola v Anglicku na výmennom pobyte. Tu niekde pri jednej kamarátke, Paťke Gürtlerovej, sa spomienky začínajú. Ona ma totiž naviedla, aby som skúsil a ja som aj skúsil a šerm mi učaroval. Tu som spoznal Rada "Radiana" Gotthardta. Človek, s ktorým som doslova na jednej vlne a spomínam na rôzne nezmysly, ktorými sme si krátili čas, na Mass Effect 2 a na tvrdú skúšku, v ktorej ostal pri mne. Vrelé ďakujem.
Zo šermiarov by som mohol menovať aj ďalších, najmä Andreja, s ktorým sme sa nie vždy zhodli, ale nakoniec sme sa pochopili. Maťu Benkovú, na ktorú mám milé a trpké spomienky. Tu by som rád hodil to zlé za hlavu a začal nanovo. Možno raz.
Z tanečníc som už spomenul Maťku Gavalierovú, s ktorou to bolo stretnutie ako po návrate z frontu. Upíria Kajka je tiež reflexia časov minulých v príjemnom svetle súčasnosti. A Eva Klimová, prezývku radšej neuvádzam, hoc ja ju sám volám Evita, a mohol by som o nej napísať aj samostatný blog, ako o väčšine tých, ktorých tu menujem. Moje piliere, ktoré sa podo mnou nikdy nepodlomili.
Spomenul som si aj na Miloša Chripka, nášho majstra, ktorý nás dlho viedol a ktorému snáď nikdy nebudem môcť dostatočne poďakovať. Na jeho ženu Dadku a dcéru Zuzku, ktorá si ma pamätala pri stretnutí v Taliansku po veľmi dlhej dobe.
Prirodzene, že spomienky sa týkajú aj ľudí mimo skupiny, napríklad Katku "Burinku" alebo Miháua (Mišku Chomovú) by som bez Fortisu nikdy nebol býval spoznal. Prirodzene, že spomienky sa týkajú aj jednej veľmi špeciálnej bytôstky, ktorú vediem pod menom Amrithiel. Prial by som si napísať, že je to s ňou všetko v poriadku. Že istá osoba nezmyselne nezasiahla a nedonútila ju k voľbe, ktorá nemala dobrú možnosť. Prial by som si toho mnoho. Len trpko môžem konštatovať, že nádej je tu vždy. Pre vysvetlenie, znamená pre mňa toľko, čo Rado.
Nuž, bolo by trúfalé povedať, že všetky moje spomienky boli veselé. Lenže aj bez tých smutných by som tu dnes nepísal tento blog, nebol tu etc. Dobré si uchovám v sebe. Na zmenu zlých má celý život.
Príjemný, dnes trochu viac melancholický deň,
Páperíčko
PS: Každý, kto sa aspoň mihol Fortisom je tu spomínaný, i keď medzi riadkami. Niektorí sa mi viažu inde a menovať všetkých by zhltlo aspoň tri blogy, minimálne :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára