Po dlhej dobe a snáď prvýkrát v histórii môjho samostatného a slobodného blogu nebudem písať na konkrétne veci, ale budem sa venovať dojmom, ktoré v posledných dňoch vyčnievali z bežného priemeru. Dotýkali sa ako pracovného, tak aj osobného života. Ale pekne po poriadku.
Prvou z vecí, ktoré sa začali meniť a vyžadovať tak moju zvýšenú pozornosť boli práve kartičky. Po asi jeden a pol roku som sa od Cho'galla dozvedel, že končí s organizovaním popradských battlegroundov. Priznám sa, bola to drsná správa, ale mám pre ňu pochopenie. A Cho'gall uviedol dostatočne rozumné dôvody a u mňa ako u kamaráta našiel podporu.
Čo bolo ale horšie, voľba následníka padla na mňa, alebo Teneho. Žiaľ, obaja sme museli dočasne odmietnuť. Ja som do mája viazaný školskými povinnosťami, Tene je na tom podobne. Jediné, čo mi na tom vadí je, že nám Cho'gall nenechal dosť času na zariadenie podobných vecí. Nie je to myslené v zlom, ale v podstate ostala v štychu celá popradská komunita. Máme dva týždne na nájdenie riešenia. Naozaj, stále mám Cho'galla rád a v úcte, len to jednoducho bolo prirýchlo.
Druhou vecou bola nadchádzajúca stáž v Brazílii. Musím priznať, že som bol nadšený, že uvidím niečo nové, avšak postupne som premýšľal a negatíva prevýšili pozitíva. Priznám sa, bolo mi ľúto peňazí, čo som tam vložil, ale nakoniec som zvolil "vyššie dobro" a to možnú šancu ísť do Fínska na semester cez PhD. štúdium. Napriek všetkému senát Citadely jednomyseľne pokračovanie vo vybavovaní stáže zamietol.
Asi najmarkantnejšia sa však javí blížiaca sa štátna skúška z internej medicíny a po nej z pediatrie. Samozrejme, sily dochádzajú a už chápem, prečo som chcel, aby sme sa najprv vysporiadali s týmito dvomi. Čim ďalej, tým sa horšie učí a budem musieť siahnuť na dno síl. Ale tak nejako si verím. Samozrejme, rozmýšľam aj nad spomínaným PhD. Viem, že doma ma čaká zázemie, ale cítim to tak, že mojím poslaním je učiť. Nejako je moja duša asi akademická, neviem, Možno o pár rokov budem tvrdiť niečo iné, moje presvedčenie preskúša až čas.
Myslím, že tento blog som mohol kľudne nazvať aj meditácie s Cho'gallom, lebo súčinne s ním sa odohralo aj moje posledné rozhodnutie. Bol som úspešný v získavaní podložiek, nahromadil som ich sedem, ku mnohým sa viažu krásne príbehy. No hrávam z nich asi len štyri. Preto som sa rozhodol, že namiesto toho, aby mi na ne padal prach, posuniem ich tým, ktorí by ich radi mali vo svojej zbierke.
Svoje úvahy zakončím aj tým, čo som už postol na facebook. A to bola vzpruha do života, ktorú som dostal, keď som písal skóre Mini-Mental State Examination (MMSE) dotazníka, ktorý orientačne určuje úroveň poznávacích funkcií pacienta/ky. Nebudem menovať ani písať počet bodov, v konečnom hodnotení to ani nie je dôležité. Išlo totiž o to, že v jednej otázke má dotyčný/á napísať vetu, ktorá obsahuje aspoň tri slová a podľa možností aj dávať zmysel. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď som prečítal: "Mám rada život." Dodám len, že pacientka už mala pokročilejší vek. Jednoducho, úžasné.
Zhrnutím poviem len, že moja kartičková budúcnosť je neistá, vzhľadom na množstvo faktorov, ale rozhodne sa končiť nechystám. Určite nie teraz, alebo v blízkej budúcnosti. Jedine, že by som bol k tomu dotlačený inými silami. Samozrejme, nikdy nezabudnem na popradskú komunitu a vždy rád prídem a zahrám si, budem sa snažiť čo najviac. Pevne verím, že jedného dňa budem s Ráchel v Košiciach a učiť na fakulte budúcich lekárov a mojím prianím je, aby som bol dobrým učiteľom. A hoci niektoré symboly odchádzajú, tie najhlavnejšie ostanú a budú rozprávať môj príbeh, ako pomníky veľkých vládcov. A po dnešku to poviem aj ja. Mám rád život.
Páperíčko
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára